Najvýznamnejšou stavbou mesta, ktorá pretrvala všetky pohromy, je rím.-kat. farský kostol sv. Mikuláša, patróna mesta. Je to prekrásne gotické architektonické dielo pozostávajúce z dvoch lodí s pozoruhodnou sieťovou klenbou a pôvodným vnútorným zariadením. Názory na postupnosť jeho výstavby sa rôznia. Podľa E. Loráda stojí na mieste románskeho kostola z 13. storočia. Podľa Súpisu pamiatok na Slovensku vznikla hlavná loď pri založení mesta v 14. storočí. Nasvedčoval by tomu jej pôdorys so štvorcovým presbytériom a sakristiou z tzv. prechodného obdobia medzi románskym a gotickým slohom. Zachoval sa náhrobok richtára Alberta z roku 1321, ktorý dal zhotoviť komorský gróf Kadold. Hlavná loď bola pôvodne prekrytá len dreveným stropom. Bola zaklenutá až v roku 1506 bohatou gotickou sieťovou klenbou typu banskoštiavnickej sv. Kataríny. Presbytérium a sakristia sú zaklenuté krížovou rebrovou klenbou klinovej profilácie.

 

Okolo roku 1400 pristavili k pôvodnej dispozícii severnú bočnú loď. Je zaklenutá štyrmi klenbovými poľami krížovej klenby v tzv. krásnom slohu vrcholnej gotiky. Presbytérium v polovičnej šírke bočnej lode je prekryté jedným poľom krížovej klenby s uzáverom zloženým z piatich hrán osmihranu.

 

Rímsy triumfálneho oblúka sú bohato plasticky zdobené motívmi zvierat a ľudských hláv. Priestor lode je presvetlený štyrmi gotickými oknami. Každé z nich má inú kružbu. Pôvodne boli presklené farebnými sklami, tak ako okná v presbytériu. Od čias reformácie boli lode oddelené súvislým múrom, až do roku 1940. Niektorí bádatelia tvrdia, že práve táto loď stojí na pôvodných románskych základoch a pôvodne mala dve knažištia, z ktorých jedno slúži teraz ako sakristia.

 

Hlavná loď je od presbytéria oddelená lomeným triumfálnym oblúkom. Nad ním na čelnom múre lode je freska, mestský znak, znázorňujúci sv. Mikuláša, patróna chrámu a mesta, na hradbách a dvoch baníkov rúbajúcich do sk aly. Do prestavby v roku 1940 bol pod ním nápis: „Sancte Nicolae intercesione tua florescant montes.“ V preklade: „Svätý Mikuláš, na tvoj príhovor nech prekvitajú naše bane.“ Na pravej strane oblúka sa zachoval latinský nápis: „Margarita virgo fundatrix huius ecclesiae“ (Margarita panna, zakladateľka tohto chrámu), pod ním bol i letopočet 1506. Kto bola táto panna Margarita nevieme, no ešte v 18. storočí opatrovali jej portrét v chráme. Na náprotivnej strane oblúka je osadený renesančný epitaf Hansa Solnera z roku 1589 s reliéfom Krista na kríži v edikule a okrídlenými hlavami anjelov v archivolte.

 

Presbystérium má v čelnej stene dvojdielne gotické okno s trojlistovou kružbou. Takéto kružby boli aj v oknách hlavnej lode. Pri vkladaní vitráží v roku 1917 boli odstránené. Na epištolovej strane je prekrásne gotické pastofórium na tordovanej nohe. Na strane evanjeliovej sú dvojité sedile s trojitým záklenkom. Krížovú klenbu sanktuária zdobia fresky postáv štyroch evanjelistov. Do roku 1940 boli po stranách oltára tiež postavy sv. Petra a Pavla.

 

Chrám mal pôvodne dve veže. Väčšia bola nad sanktuáriom. Mala 24 okien a ukončovala ju trojitá plechová kupola. V časoch tureckého nebezpečenstva slúžila ako pozorovateľňa. Už vtedy boli na nej aj hodiny. Poškodilo ju zemetrasenie v 16. storočí. V roku 1585 ju spevnili železnými sperami. Takto predĺžili jej životnosť o 280 rokov. V roku 1867, keď hrozilo nebezpečenstvo jej zvalenia, ju rozobrali. Jej zvyšky sú viditeľné na povale i dnes. Druhá veža stála v priestore dnešného vstupu do chrámu. Poškodenú zemetrasením ju museli okolo roku 1800 odstrániť. Obidve veže boli bez zvonov. Pôvodná drevená zvonica stála napravo od vstupu do chrámu.

 

Neskôr postavili na jej mieste murovanú. Pri prestavbe kostola v rokoch 1864-1867 postavili terajšiu vežu so zvonmi. Je trojpodlažná s ihlancovou strechou, slohovo nezapadá do pôvodného komplexu.

 

Chrám sv. Mikuláša je jedným z mála chrámov na južnom Slovensku s pomerne zachovalým pôvodným gotickým zariadením. Tvoria ho nádherné tabuľové oltáre z konca 15. storočia. Sú zaradené do okruhu dielne majstra Božieho hrobu v Hronskom Sv. Beňadiku.

 

Najstarší z oltárov, oltár Panny Márie, je z rokov 1470-1480. Ústrednou postavou je 120 cm vysoká socha Madony, vyrezaná z lipového dreva. Kompozične je príbuzná soche Madony z levočského oltára „Vir dolorum“. V postranných výklenkoch sú sochy baníckych svätíc Barbory, Kataríny, Margity a Doroty. Na vnútorných krídlach je zobrazený mariánsky cyklus, na vonkajších sú Madona a svätci. Maľby sú zaradené do okruhu školy svätobeňadických obrazov Zvestovania a Navštívenia Panny Márie, datované do začiatku druhej polovice 20. storočia. Predela a nástavec oltára sa nezachovali.

 

Aj oltár Korunovania Panny Márie má mnohé prvky príbuzné so svätobeňadickou školou. Pochádza z roku 1484. Súsošie korunovania je vysoké 120 cm. V postranných výklenkoch boli sochy sv. Jána ev., sv. Petra, sv. Jána Krstiteľa a sv. Pavla. Na krídlach sú zobrazené pašiové motívy. Súsošie korunovania s nimi však nekorešponduje, keďže do skrine bolo osadené až v roku 1942 pri rekonštrukcii kostola výmenou za novšiu sochu sv. Jozefa. Pôvodne bola ústrednou pravdepodobne socha „Vir dolorum“. Ani pri tomto oltári sa nezachovali nástavec a predela.

 

Oltár sv. Jozefa (teda pôvodne oltár Korunovania) pozostáva z novšej sochy sv. Jozefa v skrini, dvoch maľovaných krídel a neskorogotickej predely. Obrazy sú zaradené do okruhu beňadickej dielne z tretej štvrtiny 15. storočia. Predela pochádza zjavne (odpílené okraje) z niektorého iného oltára. Je datovaná do roku 1580.

 

Oltár sv. Salvátora (Spasiteľa) pochádza z roku 1488. Pozostáva z dvoch pevných krídel s reliéfmi dvanástich apoštolov. V skrini je osadená socha Krista Spasiteľa. Hladká a sústredená tvár má analógie z okruhu tvorby Hansa Multschera. Aj za jej autora sa považoval rezbár Sv. hrobu z Hronského Sv. Beňadika. V roku 1942 sa však pri rekonštrukcii našla písomná správa, podľa ktorej je autorom oltára majster Pavol z Budína.

 

Do dutinky v hlave Krista bol vložený lístok z 10. októbra 1488 s nemeckým textom tohto znenia: „Roku Pána 1488 vyhotovil tento oltár na poctu svätých dvanástich apoštolov majster Pavol, maliar, toho času pôsobiaci v Budíne a umiestnil ho osem dní pred sv. Lukášom v pukanskom kostole.“ Tento objav je veľmi cenným údajom. Škoda len, že nedošlo k hlbšiemu prebádaniu nálezu a diela v pukanskom kostole. Evidentne nepatriaca k oltáru je predela s reliéfmi starozákonných prorokov. V zachovanom nástavci je v strede umiestnená socha „Vir dolorum“, po stranách Ježišova Matka a sv. Ján.

 

Hlavný oltár Ukrižovania z konca 15. storočia nie je celkom jasne zatriedený do slohových prúdov. V skrini rozmerov 210/190 je osadená ústredná skupina Kalvárie s Kristom na kríži, dvoma lotrami, Ježišovou Matkou, Máriou Magdalénou, sv. Jánom a Longinom. Na krídlach reliéfy: Kristus na Olivovej hore, Judášov bozk, Ježišovo bičovanie a Šimon z Cyrény pomáha Ježišovi niesť kríž. Na zatvorených stranách krídel sú štyri tabule so svätcami a sväticami. Nástavec so sochami „Vir dolorum“, sv. Mikuláša a sv. Ambróza po stranách pochádza z 19. storočia. Pôvodná predela je nahradená barokovým bohostánkom. Menzu hlavného oltára tvorí náhrobok z roku 1320.

 

V kostole sa nachádza len jeden barokový oltár sv. Jána Nepomuckého z 18. storočia. Má stĺpovú architektúru konkávne komponovanú, so sochami sv. Jozefa, sv. Jána Nepomuckého a sv. Petra. Baroková je i kazateľnica z prvej polovice 18. storočia. Na parapete rečnišťa sú sochy cirkevných otcov. Baldachýn nesený akantovými volútami zdobí päť sôch.

 

Evanjelický kostol

 

Pozoruhodné dielo architektonickej moderny stojí v strede námestia, vhodne zakomponované do jeho rámca. Kostol bol postavený podľa projektu architekta M. Zoubka v roku 1935. Jednoloďový chrám sieňového typu má rovný strop a murovanú emporu z troch strán interiéru. Oltár na čelnej stene je postavený z travertínu, s dekorom mramorových dosiek Desatora. Oltárny obraz Zmŕtvychvstanie Krista namaľoval štiavnický rodák Edmund Gwerk. Pri výstavbe kostola boli zbúrané dve budovy z obdobia klasicizmu: tolerančný evanjelický kostol, ktorý stál v areáli ev. a. v. farského úradu, mimo hradieb mesta (z jeho interiéru sa zachoval oltárny obraz Poslednej večere z obdobia okolo roku 1790), a lekáreň, bývalá hlavná strážnica, „Hauptwache“, ktorá stála na mieste terajšieho chrámu. Bola to prízemná klasicistická budova s výrazným portikom neseným štyrmi dórskymi stĺpmi.

 

Mestské hradby

 

K výsadám kráľovských miest patrilo i právo ohradiť sa. Pukanec, podľa Križku, bol ohradený už v časoch husitských vojen drevenou palisádovou a zrubovou hradbou, len „pukanský zámok“ – kostol bol ohradený pevným kamenným múrom. Obranný význam hradieb vzrástol najmä v časoch tureckého nebezpečenstva. Pukanec a Krupina boli vstupnými bránami do oblasti siedmich stredoslovenských banských miest. Lenže v čase, keď ohrada bola najpotrebnejšia, začala dožívať. Posledný raz ochránila mesto pri nájazde Turkov 27. augusta 1568. Nasledujúceho roku sa vyvalila. Výstavba nového dreveného oplotenia prebiehala v rokoch 1569-1578. Krajinský snem v roku 1578, po predchádzajúcej urgencii v roku 1567, rozhodol o výstavbe opevnenia murovanými hradbami. Stavali sa pod dozorom vojenskej rady a cisárskych fortifikačných inžinierov Ferariho a Wadena v rokoch 1578-1595. Opevnenie budovali z kameňa a tehál. Nebolo zrejme nikdy dokončené, lebo pri veľkých tureckých pohromách v rokoch 1640 a 1664 sa spomína aj drevená palisáda. Je však možné a aj dosť pravdepodobné (podľa Jána Králika, pukanského archivára), že kamennou hradbou bolo opevnené len vnútorné mesto a drevenou palisádou predmestia. Stavba opevnenia si kvôli účinnosti obrany vyžiadala zbúranie veľkého počtu domov. Obyvateľstvo sa tomu bránilo, no aj tak bolo zbúraných asi 60 domov. Pôdorysne tvorilo opevnenie obdĺžnik s dvoma nárožnými a jedným stredovým bastionom na kratšej strane pôdorysu. V hradbách boli situované dve mestské brány v severo-južnom smere. Horná brána pri Klopačke sa poslednýkrát spomína v roku 1799. Dolná stála v priestore medzi dnešnou poštou a lekárňou. Bez povolenia vrchnosti ju dal zbúrať mestský notár Július Ciglan v roku 1899. Zachovala sa jej dobová fotografia. Okrem nich boli v hradbách aj dve bráničky – fortne pre peších, smerom do viníc a na Gágor.

 

Farský kostol sv. Mikuláša bol jadrom mestského hradu, podobného mestskému hradu v Kremnici. Do jeho priestorov sa vstupovalo mostom z námestia cez štvorposchodovú baštu, ktorá neskôr slúžila ako radnica. Stála v priestore dnešnej kostolnej brány. Medzi ňou a vstupom do kostola stála menšia kostolná veža. Bokom od nej v priestore terajšej sochy Imaculaty stála zvonica. Východná kostolná veža nad sanktuáriom bola zároveň aj pozorovateľňou. Do dnešnej podoby areál prestavali v rokoch 1864-1867.

 

K mestskej fortifikácii patrila aj strážna veža na vŕšku nad Starou baňou, dnešnou Vodnou ulicou, zvaná túrnička. Keď strážnik videl, že sa k mestu blíži nepriateľ, začal zvoniť na poplach a tak upozornil pracujúcich v poli na blížiace sa nebezpečenstvo.

 

V minulosti viedla cesta do Banskej Štiavnice mimo námestia závozom cez Slúkovu bránu. Bola to zrejme brána do opevneného predmestia, pomenovaná podľa kapitána Slúku z čias tureckých výbojov. Stála ešte v roku 1783, keď 7. júla vítal pri nej magistrát a mešťania vzácnu návštevu cisára Jozefa II.

 

Súsošie Najsv. Trojice

 

Stred pukanského námestia od roku 1740 zdobí stĺp Najsv. Trojice. Postavil ho neznámy staviteľ na pamiatku ukončenia cholery v predchádzajúcom roku s nákladom vyše tisíc zlatých. Túto sochársko-architektonickú kompozíciu tvorí oktogonálny stĺp na podstavci v tvare gréckeho kríža, pozostávajúceho zo štyroch pilierikov, na ktorých sú umiestnené sochy sv. Mikuláša, patróna mesta, sv. Rocha, sv. Sebastiána a sv. Barbory. V ich strede vyrastá smerom nahor sa zužujúci pilier s kompozitnou hlavicou. Na jeho vrchole je na štvorcovom abakuse osadené súsošie Najsv. Trojice. Tvorí ho centrálny výjav korunovania Panny Márie Najsvätejšou Trojicou.

 

Ľudová architektúra

 

Vo vnútornom meste bolo niekoľko hodnotných meštianskych a zemianskych domov, no bohužiaľ najkrajšie z nich padli za obeť prestavbám. Zachoval sa len zaklenutý obytný priestor v Švihranovskom dome v Krátkej ulici. Traduje sa, že v dome bývali Taliani, čo stavali mestské hradby.

 

Vo vonkajšom meste, mimo hradieb, sa zachovali dva typy ľudových obydlí z obdobia 18. a 19. storočia, mnohé dodnes obývané.

 

Banícky typ ľudového domu bol trojpriestorový. V strednej časti bol vstup – pitvor a studená kuchyňa, zvaná podkoch. V ostatných dvoch priestoroch bola izba – chyža a komora. Tento typ domu nemá rozvinuté hospodárske staviská. V zásade je situovaný v svahovitom teréne okrajových častí mesta, po vrstevnici, pozdĺž cesty.

 

Remeselnícko-poľnohospodársky typ domu je situovaný kolmo na os cesty. Má vybudované silné hospodárske zázemie. Obytná časť je tiež trojpriestorová, situovaná od ulice v poradí parádna izba – predná chyža, pitvor a zadná izba. Tá bývala obytnou miestnosťou i dielňou. Ak si to vyžadovalo remeslo, stavali sa aj osobitné dielne. Boli to najmä kováčske šmikne alebo garbiarske koželužne s haťami na namáčanie koží v blízkosti jarkov a potokov. Bohatší gazdovia, remeselníci a zemani si stavali aj dvojpodlažné domy s pekným arkádovým schodišťom. Zachoval sa zemiansky Kevickovský dom zvaný Stará pošta na Červenej ceste. Obytné bolo len poschodie, v prízemí bola hospodárska časť.

 

Do dnešných čias sa zachovala v minulosti početná skupina hospodárskych stavieb – štádlov. Pôvodne to boli zrubové jednopriestorové alebo trojpriestorové senníky (zachovali sa dva – Plavcov na Kakajke a Kovalovského na Potočnej ulici). Bývala v nich aj komora na uskladnenie ovocia a mlat. Po mnohých požiaroch, hlavne cez druhú svetovú vojnu, sa začali stavať murované. Ovocinári uskladňovali ovocie aj v pivniciach a komorách budovaných priamo v sadoch. Dodnes sa zachovala voľne stojaca komora v časti Grunt s výrazným murovaným portálom. Dodnes sa zachovala voľne stojaca komora v časti Grunt s výrazným murovaným portálom.

 

Najatraktívnejšiu skupinu hospodárskych stavieb, charakteristickú pre tunajší vínorodý kraj, tvoria vinohradnícke budovy – ľoche. Pôvodné stredoveké pivnice, tesané do propylitizovaného andezitu, zvaného gribina, slúžiace na uskladnenie vína, sa postupom času rozrástli o výrobnú časť. V posledných rokoch pribudli aj obytné miestnosti slúžiace na rekreačné účely. Mnohé malebne dotvorili krásnu panorámu južných viničných svahov Vajrabu. Bohužiaľ, výstavbu nikto neusmerňoval a v niektorých prípadoch došlo aj k narušeniu tohto svojrázneho obrazu Pukanca.

 

Spracoval Peter Klinko

 

Zdroj: www.pukanec.sk